Slovenčina
Hračka je jedným z najstarších predmetov, ktorý vznikal ako životná potreba už v počiatkoch kultúrneho rozvoja ľudstva. Odpradávna sprevádzala detské hry, v ktorých dospelí vplývali na výchovu detí a postupne ich pripravovali do života. Odzrkadľovala preto skutočnú prácu a život dospelých v konkrétnej historickej skutočnosti a tak sa stala hodnoverným dokladom svojej doby.
Cieľom príspevku je priblížiť čitateľovi čaro niektorých drevených hračiek, s ktorými sa hrali deti v prvej polovici 20. storočia v prostredí slovenskej dediny. Je zameraný na charakteristiku drevených hračiek, ktoré zhotovovali v ľudovom prostredí rodičia pre svoje deti alebo deti samy pre seba a svojich súrodencov. Podrobnejšie analyzuje tvary, materiály a konštrukcie vybraných hračiek zo Šarišského múzea v Bardejove a predkladá grafický prehľad vybraného sortimentu hračiek z ostatného Slovenska. Príspevok čerpá z vlastného výskumu autora ako i publikácie (Michalides 1972).
Drevo ako základný materiál
I keď život na hospodárskych dvoroch slovenskej dediny nebol jednoduchý, rodičia svojim deťom venovali veľkú pozornosť. Väčšinou otcovia alebo aj starší súrodenci s väčšou zručnosťou robili radosť svojim najmenším nielen tým, že sa s nimi hrali, ale tvorili aj prostriedky pre hry – hračky. Najpoužívanejším materiálom na ich zhotovenie bolo drevo, ktoré bolo najdostupnejšie v tomto prostredí. Svojimi estetickými a mechanicko-fyzikálnymi vlastnosťami štruktúrou, textúrou, farbou, vôňou je neopakovateľným materiálom pre tvorbu hračiek dodnes. Je dostatočne pevné a húževnaté a pritom ľahké, pružné a príjemné na dotyk. Orezaním, osekaním, strúhaním, štiepaním alebo pílením možno z neho zhotoviť rôzne tvary hračiek. Od jednoduchých samorastlých kúskov dreva, vetvičiek, kolíkov, ktoré v hravých rukách detí i v detskej fantázii predstavovali rôzne predmety a bytosti, cez samorasty minimálne upravované rezom noža, až po náročnejšie, pre hru rozličnými technikami dômyselne zhotovené výrobky.
Najčastejšie to boli koníky, vozíky, nábytok, vojaci, bábiky, panáky, vtáčiky, píšťalky, trúbky a i., ktorých tvary vychádzajú z lokálnych tradícií zachytávajúce osobitosti života v príslušnom ľudovom prostredí.
Na výrobu drevených hračiek sa najčastejšie používali mäkké dreviny – smrek, jedľa v menšom rozsahu lipa, javor. Z tvrdších drevín najväčšie uplatnenie našiel buk a taktiež drevo z ovocných stromov.
Drevené vozíky a sánočky
Táto skupina hračiek predstavujúca miniatúry, poľnohospodárskeho náradia bola zhotovovaná prevažne z mäkkého dreva. Ich hodnota je ukrytá v konštrukčnej dômyselnosti riešenia a v uchovaní tektonických princípov stavby nezastupiteľných prvkov gazdovského dvora. Sú to rôzne typy dvojkolesových a štvorkolesových vozíkov s plnými kolieskami odpílenými z tenších kmeňov, rozmanité typy sánok, saní a vlačúh (Obr. 1).
Medzi najobľúbenejšie hračky, na ktorých deti vozili rôzne náklady, alebo sa medzi sebou prevážali, bol drevený štvorkolesový vozík (Obr. 2). Je zjednodušenou napodobeninou skutočného voza, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou hospodárskeho dvora na dedine. Skladal sa z troch základných častí: predné kolesá, zadné kolesá a korba. Predné kolesá tvorila oska z dreveného hranolu na oboch koncoch upravená do valcovitého tvaru, aby sa dali na ňu nasunúť kolieska z odpílených častí drevenej guľatiny. Kolieska mali v strede odvŕtaný otvor v priemere osky a fixovali sa na ňu pomocou drevených podložiek a kónických kolíkov. V prednej časti osky bolo osadené oje pomocou dvoch vlysov začapovaných do osky a na druhej strane pomocou klincového spoja na oje. V hranolovitej časti osky bol v strede vyvŕtaný oválny otvor na fixáciu kyvného osadenia zadných kolies, ktoré majú podobnú konštrukciu ako predné. Korbu na ukladanie nákladu tvorí pretvarovaný korpus zo smrekových vlysov navzájom spojených do funkčného celku klincovými spojmi. Vzhľadom na kinematickú mobilitu a točivosť predných kolies je korba o prednú nápravu viazaná kovovým kolíkom v strede, ktorým sa viažu i zadné kolesá. O zadné kolesá je korba uchytená dvomi kovovými kolíkmi.
Drevené koníky
Patria medzi obľúbené hračky, ktoré sa zhotovovali vo vidieckom prostredí takmer na celom Slovensku. Z hľadiska kinematického ich môžeme rozdeliť na sedacie a hojdacie. V domácej výrobe sa zhotovovali z guľatiny alebo doskovitého materiálu. Každý koník bol vyrobený individuálne a spravidla odzrkadľuje určité regionálne črty, badateľné najmä v zaužívanej konštrukcii a v spôsobe základného spracovania dreva. Najjednoduchší typ sedacieho koníka sa zhotovoval z hrubšieho klátika, do ktorého sa osadili štyri nôžky z tenších olúpaných konárov. Hlava koníka vypílená z hrubšej dosky sa upevňovala zadlabaním do prednej časti klátika. V jeho zadnej časti sa do vyvŕtaného otvoru upevnil chvost vytvorený z konských vlasov alebo ľanovej priadze. Prehľad základných tvarových a konštrukčných typov je znázornený na Obr. 3.
Hojdací koník uvedený na Obr. 4 bol zhotovený v regióne Šariš v prvej polovici 20. storočia. Základom pre jeho hojdavý pohyb sú oblúkové podnože, ktoré sú navzájom spojené dvomi tyčami priebežnými čapmi a dlabami istené drevenými klinmi. Túto podzostavu vystužuje horizontálna smreková doska, na ktorú je fixované telo koníka. Trup je zhotovený zo smrekovej guľatiny, na ktorý sú uchytené nohy, chvost a hlava koníka. Dôležitou súčasťou hlavy koníka je drevený držiak, ktorý slúžil ako bezpečnostný prvok na udržanie stability dieťaťa pri hojdaní. Racionálny výber materiálov, voľba konštrukcie a technologického postupu tvorby koníka hovorí nielen o zručnosti zhotoviteľa, ale aj o citlivom estetickom prístupe pri zladení tvaru a funkcie tejto kinematickej hračky. Na zhotovenie koníka použil smrekové a bukové drevo. Chvost koníka vytvaroval zo spracovaného ľanové vlákna. Ako základný konštrukčný spojovací prvok použil klinec. Z hľadiska technologického tvorca použil na zhotovenie koníka sekeru, pílku a dláto a hoblík.
Detská bezdierková píšťalka
Medzi najobľúbenejšie zvukové hračky detí patrila píšťalka z vŕby. Deti si ju zhotovovali na jar, keď dostatok miazgy v tomto ročnom období uľahčoval oddeľovanie kôry od drevitej časti vŕbových konárikov. Stačilo konárik skrátiť, poklepať rukoväťou vreckového nožíka a dutá trubka z kôry sa z dreveného jadra ľahko vysunula. Na jednom konci sa do nej vsadil príustný valček z vysunutej drevnej časti, ktorý sa zrezal tak, aby po vsunutí do budúcej píšťalky vznikla štrbina usmerňujúca vzduch na hranu, t.j. spodnú časť výrezu v bočnej stene dutej trubky. Výsledný zvukový efekt takto vzniknutej píšťalky sa mohol modifikovať prikrývaním prstom, či pohybovaním piesta vsunutého do dolného konca píšťalky. Deti si zhotovovaním píšťaliek cibrili nielen manuálnu zručnosť, ale aj odhaľovali elementárne hudobno-akustické princípy. Postup výroby píšťalky je na Obr. 5.
Záver
Na záver môžeme konštatovať, že aj tieto jednoduchým spôsobom a s láskou k svojim deťom vytvorené hračky sú neodlučiteľnou súčasťou našej ľudovej kultúry. Poznanie tohto nášho kultúrneho dedičstva nás nielen obohacuje, ale tiež môže podporiť kontinuitu tvorby tradičných prvkov slovenského ľudového remesla a umenia v novej transformovanej kvalite.
Literatúra:
1. Michalides P.: Ľudové hračky na Slovensku. Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied. Bratislava 1972, 392 s.
2. Veselovský J.; Nôta R.: Furniture and Interior – Furniture Making. Technical University in Zvolen 2013, ISBN 978-80-228-2474-3, 78 s.
3. https://www.fondtlk.sk/
Autor: prof. Ing. Juraj Veselovský, CSc.
Drevárska fakulta TU vo Zvolene
Kontakt: veselovsky@tuzvo.sk
Kresby a fotografie: autor
