Slovenčina
Vytrvalosť a disciplína. Dve podstatné vlastnosti, ktoré sú pridanou hodnotou a nevyhnutnosťou, keď sa niekto chce stať dobrým športovcom alebo, trebárs, podnikateľom. V oboch životoch sa spojili do pozitívneho mixu u Ľubomíra Kočiša, ktorý dnes vedie rodinnú firmu LK Kočiš v Bánovciach nad Bebravou. Jeho príbeh vyzerá na prvý pohľad ako bežný príbeh človeka, ktorý využil svoje šance.
„Firma Kočiš výroba nábytku vznikla v roku 1988. Sídlo firmy a zároveň výroba sa nachádza v Bánovciach nad Bebravou vo vlastných priestoroch. Naša firma je schopná uspokojiť požiadavky nielen domácností ale aj zákazkovej výroby ako sú internátne, školské, hotelové, reprezentačné priestory. Špičkový strojový park je prispôsobený priamo našim potrebám ako aj potrebám našich zákazníkov. Špecializujeme sa na výrobu nábytku z laminovanej drevotrieskovej dosky a vákuovo lisovanej fólie. Návrhy nábytku do jednotlivých interiérov robíme 3D. Vzhľadom na vlastný vozový park zabezpečujeme dovoz a taktiež montáž nábytku jednotlivým zákazníkom.“ – citát z webovej stránky, na ktorej viac textu nenájdete. Načo aj? Najlepším textom či reklamou sú referencie spokojných zákazníkov. Ale je tam ešte jedna zaujímavá štatistika: 1325 kuchýň, 683 obývacích izieb, 571 spální.
Veľa? Málo? Dosť na to, aby o sebe mohla firma, ktorá zamestnáva viac ako štyri desiatky ľudí, povedať, že sa jej darí. Primerane podmienkam. Primerane okolnostiam. Primerane zákazníkom. Primerane…
Možno je to skromné tvrdenie, no Ľubomír Kočiš mi v rozhovore prezradil, že jeho životným krédom je žiť a pracovať z toho, čo má. Na jednej strane to prináša pozitíva – málo dlhov, no na druhej, ako priznáva, ho práve jeho opatrnosť pripravila o možnosť postaviť naraz fabriku „na zelenej lúke“. Preto sú jeho priestory, v ktorých sídli, na prvý pohľad rozdrobené, umiestnené až v siedmich budovách, ktoré vyrastali vždy podľa toho, koľko financií zostalo na investície. To však neprekáža jeho rozvoju a zvyšovaniu objemu výroby – primerane. A pritom to mohlo celé dopadnúť úplne inak. To mi prezradil v rozhovore pre náš časopis.
DM: Aké boli vaše začiatky?
Ľ. K.: Je to neuveriteľné, ale začal som už v roku 1986. Spolu s dvomi známymi z Dubnice nad Váhom sme sa rozhodli, že skúsime vyrábať nábytok pre ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby). Vtedy bol v móde rustikálny nábytok z borovicového masívu, ktorý sa predával nielen na Slovensku. Detské izby sa vyvážali do Nemecka. Zariadili sme dielňu v Bánovciach nad Bebravou v starých stodolách môjho starého otca, ktorý bol drobný roľník – tak by sme to dnes pomenovali. Mimochodom, to bolo popri zamestnaní. Pracoval som v bánoveckej Tatrovke, kde som bol na „špeciálke“. Vyrábali sme veže a tankové hlavne, ktoré sa montovali dohromady v Martine. Dnes to už prezradiť môžem. Po istom čase sa moji spoločníci rozhodli otvoriť vlastný biznis v Dubnici, stroje mi predali „za babku“, v dobrom sme sa rozišli a ja som zostal v Bánovciach nad Babravou, kde som nábytkový sortiment rozšíril o výrobu z drevotriesky a veľkoplošných materiálov. Mal som to šťastie, že moji synovia práve dorástli do takého veku, že mi mohli začať pomáhať vo firme. Jedného som dal študovať za stolára, druhý je strojár. Masív som postupne utlmil a po investíciách do technológií sa dnes venujem už iba aglomerovaným materiálom. Musím ale povedať, že na tie začiatky spomínam s láskou a často aj s úsmevom. Viete, to boli časy, keď sa „podnikalo“ oveľa jednoduchšie. Nebolo nič a všetko ste dokázali zohnať. Za fľašku. Materiál, mašiny, kontakty. Ale, taká bola doba.
DM: Z toho, čo spomínate, sa zdá, že ste neboli drevárom, či nábytkárom od malička.
Ľ. K.: Nie, nie. Všetko som sa učil „za pochodu“. Nebol som vyučený stolár, ale mám skvelého suseda, ktorý stolárom je a bol u mňa vo firme. Keď som niečo potreboval urobiť, alebo s niečím poradiť, bol mi vždy na pomoci. Dá sa povedať, že ma naučil stolárskej latine a všetky dôležité informácie mám od neho. Aj teoretické aj praktické a napriek tomu, že bol u mňa zamestnaný, tak som bol ja „učňom“ u neho. Často mi veci vysvetľoval aj tak, že to radšej zobral a urobil sám. Volá sa Tonko Vlnka a dnes je už na dôchodku, ale aj tak sme ešte v kontakte. Pracoval pôvodne v dielni, kde sa vyrábal nábytok na objednávku, aj pre ministerstvá, a tam patril k lídrom dielne. Mal som šťastie na ľudí, aj na zamestnancov, ktorých som získaval z miestnych zdrojov. Bánovce patrili k centrám výroby nábytku v bývalom Československu, no zohnať dobrých ľudí bol kumšt a dnes je to hotové umenie. Aj preto sme sa ako firma zapojili do projektu duálneho vzdelávania a spolupracujeme so SOŠ drevárskou v Topoľčanoch. Ide to, síce, niekedy pomaly, ale je to jediná cesta, ako si vychovať vlastných ľudí.
DM: Dokázali by ste vo vašom podnikaní nájsť zlomový moment, keď ste si hovorili, že už je toho dosť, že už nevládzete? Alebo taký moment nebol?
Ľ. K.: Isteže, boli aj také momenty, ale tie po krátkom čase prešli. Predovšetkým vtedy, keď začal byť problém s pracovnou silou. Ale mojou snahou vždy bolo zaplatiť ľudí radšej o niečo viac, ako konkurencia a tak som si ich dokázal nájsť i udržať. Táto investícia sa prejavila v kvalite i skúsenostiach ľudí a napokon aj v kvalite produkcie. Až dodnes. Niektorí u mňa robia už aj viac ako 25 rokov. A drvivá väčšina mojich zamestnancov sú vyučení stolári. Žiaľ, všetci starneme a dnes je veľmi ťažké nájsť dobrého a kvalitného absolventa strednej školy a aj preto sme v duálnom vzdelávaní. Máme momentálne troch žiakov v zmluvnom vzťahu a dvoch sme už zamestnali.
DM: Osobná referencia je pre vás dôležitejšia, než reklama. Napriek tomu, akí sú dnes zákazníci? Náročnejší? Prieberčiví? Ako sa s nimi komunikuje?
Ľ. K.: Máme svoje obchodné zastúpenia v rôznych častiach, najmä, západného Slovenska. Ale sme aj vo Viedni. A máme aj vlastné nábytkové štúdiá. Prvý kontakt so zákazníkom sa odohrá väčšinou tam, ale celý proces objednávky, návrhu i realizácie si odkomunikujem a odsledujem v drvivej väčšine prípadov sám. Je to dôležité, aby mal zákazník priamy kontakt s výrobcom i s firmou, pretože to zvyšuje jeho dôveru. A ako vždy a všade, zákazník je náš pán, hoci niekedy špekuluje a snaží sa nájsť každú zámienku, aby spochybnil našu prácu a tým aj cenu. Ale je ich málo. Našťastie. Oveľa viac je spokojných zákazníkov, ktorí nám dávajú aj spätnú väzbu a tak získavame aj nových zákazníkov. Chodíme na montáže nielen na Slovensku, ale aj do Čiech, či Rakúska.
DM: Vrátim sa ešte k tomu, čo ste mi povedali na začiatku. Disciplína a vytrvalosť. Kde ste sa jej naučili?
Ľ. K.: Za tieto vlastnosti vďačím, s najväčšou pravdepodobnosťou, cyklistike. Ja som sa závodne venoval cyklistike v Dubnici nad Váhom, odtiaľ sú aj moji prví dvaja spoločníci v začiatkoch výroby nábytku, a keď som chcel byť dobrý, tak som musel trénovať za každých okolností. Podarilo sa mi to dotiahnuť dokonca až do reprezentácie a vďaka tomu som pretekal aj v zahraničí. Napríklad v Paríži. Síce nie na Tour – to sa vtedy nedalo – ale boli etapové preteky novín L´Humanité. Viete, vtedy Tour nemohli obsadzovať družstvá zo socialistického tábora. Pre nich boli Preteky mieru a socialistické L´Humanité. Nuž a vďaka cyklistike som tam, kde som. A u mňa doma sedel i Peter Sagan, ktorý sa takmer stal mojím zaťom. Keby si to dcéra nebola rozmyslela. (smiech) Ale venoval mi podpísaný dres. Mám ho doma v mnou vyrobenej obývačke. (smiech)
Autor: PhDr. Peter Zemaník
Kontakt: peter.zemanik@zsdsr.sk
Foto: autor a archív výrobcu
