Slovenčina
Písať v Drevárskom magazíne adorácie na niekoho, kto sa celý život zapodieval ohňom, horením a skúmaním príčin a priebehu horenia môže na prvý pohľad vyvolať dojem, že autor je škodoradostný alebo, prinajmenšom, diletant. Veď oheň a drevo, to je ako voda a hlina! Aspoň z prvého letmého pohľadu použitia a vzájomného pôsobenia materiálov. A navyše – oheň je dobrý sluha, ale zlý pán! A nejeden piliar, nábytkár či spracovateľ dreva by vedel rozprávať, ako sa mu oheň pomstil a vyčíňal na území jeho fabriky. Áno. Dá sa s tým súhlasiť, ale len do chvíle, kým sa človek nestretne s niekým, kto má rukolapné dôkazy o tom, že nie oheň, ale človek, ktorý svojou nedôslednosťou z ohňa urobí požiar, je za nešťastím a skazou. Prof. Ing. Anton Osvald, CSc. je človekom, s ktorým sa o ohni dá oduševnene rozprávať celé hodiny. Preto sme ho za Drevársky magazín oslovili s prosbou o rozhovor.
A.O.: Ak mám začať úplne od začiatku, tak musím povedať, že som mal rád a aj mám rád chémiu. Na strednej škole, na gymnáziu, som maturoval z chémie a keď som sa dostal na zvolenskú drevárinu – vtedy ešte Vysoká škola lesnícka a drevárska – zaujímal som sa o niečo, kde by som mohol aplikovať aj chémiu. Nuž a to bola chemická ochrana dreva a vďaka profesorovi Horskému, ktorý ma potom aj vychoval, som zostal v tomto fachu. Boli sme na katedre dvaja kolegovia a ochrana dreva znamená ochrániť drevo pred hubami, hmyzom, poveternostnými podmienkami a ohňom. Začal som v podstate s hubami, ale keď som zistil, že ten výskum trvá podstatne dlhšie, než som si predstavoval – naštepiť, nechať pol roka pôsobiť a podobne – tak mne stačilo aj oveľa menej času, keď som škrtol zápalkou a zistil, čo to spôsobí, ako drevo horí a ako ktoré dokážeme trebárs aj pred ohňom ochrániť. Tak som sa rozhodol, že to bude moja cesta, pretože výsledky boli v podstate okamžité a hmatateľné. Vo výskume sa dalo dosiahnuť mnoho vecí oveľa rýchlejšie, tak som celý život zostal pri horení a pri dreve. Takže ma k ohňu, dá sa povedať, doviedla netrpezlivosť.
DM: Sú isté klišé, alebo – nazvime ich ľudové múdrosti – ktoré hovoria, že s ohňom sa neradno zahrávať, alebo že oheň je dobrý sluha ale zlý pán… Dá sa povedať, že aj to boli vaše motivátory?
A.O.: V podstate áno, lebo oheň je naozaj dobrý sluha a vraví sa, že vynález kolesa a zvládnutie ohňa sú tie dve zásadné veci, ktoré človeku umožnili dopraviť lunárny modul až na Mesiac. Oheň je vskutku dobrý sluha. Neviem si predstaviť – a to nielen ja – žeby ľudstvo nebolo zvládlo oheň ako živel. Čo by sme robili bez neho. To, že sa stáva zlým pánom, je našou nedbanlivosťou, netrpezlivosťou, nedisciplinovanosťou a niekedy aj úmyslom. To nie je vlastnosť ohňa, ktorá by mu bola daná, to len človek nie je poučiteľný. A to aj napriek tomu, že médiá väčšinou prezentujú katastrofické účinky a vlastnosti ohňa a požiarov, ktoré vznikajú. Ale keď si vezmeme vzťah oheň – drevo, tak sa dá povedať, že celé ľudstvo bolo vybudované na tomto vzťahu. Veď v praveku horelo v prvom rade a výlučne drevo. Až dnes skúmame vzťahy a horenie plastov, papiera, umelých vlákien, látok či ocele, aby sme pochopili, ako ich bezpečne zakomponovať do ľudskej existencie. Takže aj táto dreveno-ohňová symbolika ma viedla k tomu, že som pri tom ostal tak dlho. Archeologické výskumy potvrdzujú, že človek až postupne prišiel na to, že i oheň je užitočný, akurát dlho-predlho nevedel, ako ho zapáliť. Preto existovali strážkyne ohňa, vestálky, v starovekom Ríme, preto sa pri vykopávkach v Etiópii našla súvislá šesť metrov vysoká vrstva uhlíkov, zuhoľnateného dreva, ktorá nasvedčovala tomu, že vznikla vrstvením pri udržiavaní ohňa, ako jediného zdroja tepla a užitočnej energie. Až kým neprišlo kresadlo alebo iný spôsob rozkladania ohňa. Fascinujúce súvislosti.
DM: Symbolické súvislosti, ktoré reflektuje aj literatúra. Prometeus, olympijský oheň, ale aj podpálenie Ríma, požiar Londýna a iné príklady by mohli svedčiť a svedčia o dlhotrvajúcom spolunažívaní človeka s ohňom, ktoré nebolo vždy iba ideálne. Symbolika ohňa nás sprevádza pri každom sfukovaní narodeninových sviečok, alebo tej poslednej sviece života. Môže vedec, ktorý sa celý život venuje odkrývaniu súvislostí a podmienok horenia byť sentimentálny romantik?
A. O.: Môže. No nie vo vedeckej práci. Tam musí zostať exaktný a používať presné merania a výpočty. Veď na jeho výsledkoch neraz závisí život či materiálne hodnoty. Preto je nevyhnutné, aby sme aj dnes skúmali predovšetkým to, ako dostať oheň do takých rámcov a hraníc, aby neškodil – kým ho „nevyzveme“. Koniec koncov, drevo nie je až také jednoduché zapáliť. Veď si len spomeňte, koľko ste sa už neraz natrápili, kým ste rozložili oheň čo len na „opekačku“ alebo v kozube na zakúrenie. A to sú identické procesy, ktoré skúmame aj my, aby sme zistili za akých podmienok, aký druh dreva ako rýchlo a či vôbec horí a zhorí. Na druhej strane treba povedať, že my sa v akademickom prostredí nevenujeme iba ohňu, ale procesu, ktorý sa volá požiar – čo je v našom ponímaní neželané a neželateľné horenie na neohraničenom priestore, kde horí aj to, čo nechceme – teda snažíme sa identifikovať a vytvoriť protipožiarne opatrenia. To síce priamo súvisí s ohňom, ale naša práca sa volá protipožiarne opatrenia a správanie. Oheň a požiar sú dve rozdielne veci.
Spomínali ste už olympijskú symboliku olympijského ohňa – nuž, podľahol som jej aj ja a síce vždy, keď horí olympijský oheň letných olympiád, tak v štvorročnom cykle od roku 1988 organizujem „moju“ konferenciu „Wood and Fire Safety“, ktorá si už vybudovala svoje meno i status. Na to som patrične hrdý. Zistil som, že ani IT technológie za našimi trendmi nestíhajú, lebo keď som názov tejto konferencie vložil do istého internetového prekladača, tak namiesto „Drevo a požiarna bezpečnosť“ mi preložil: „Ako spoľahlivo zapáliť les“ – a to naozaj nie je cieľom týchto konferencií. Najbližšia sa bude konať 3. až 6. mája 2020.
DM: Ako vznikla myšlienka o organizovaní takejto konferencie. Veď drevo horí na celom svete rovnako, nie? Alebo to bola snaha ukázať sa pred svetom?
A. O.: Skôr naopak. Pred rokom 1988 sme u nás mali veľmi málo odbornej literatúry o protipožiarnej bezpečnosti a dozaista viete, že vycestovať na vedecké konferencie do sveta nebolo práve najjednoduchšie – ak vôbec. A tak som si povedal, že ak nemôžeme do sveta my, tak nech príde svet k nám. A to sa aj podarilo. Za tie roky konania konferencií sa u nás vystriedali experti a kolegovia zo všetkých kontinentov, azda až s výnimkou Južnej Ameriky. A know-how, ktoré doniesli, bolo nesmierne cenné. My sme sa od nich učili odborným veciam, o ktorých sme vtedy nemali ani šajnu. Dnes sa už hendikep ako-tak vyrovnáva. Ale máme stále čo nové si povedať. Našťastie navzájom. Prejavuje sa to aj v našich vedomostiach o tom, ako prinútiť oheň, aby nehorel tam, kde nechceme – teda napríklad v drevených konštrukciách a skladbách drevených stien. Je to dôležité aj z toho pohľadu, aby sme odbornými a vedeckými metódami vyvrátili mýty o tom, že drevostavba zhorí skôr ako klasický murovaný dom. Už koncom 90-tych rokov nám naši kolegovia zo zahraničia prinášali svoje poznatky o tom, čo robiť, aby drevostavby boli požiarne bezpečné. Požiarnu bezpečnosť stavieb bolo treba u nás nanovo definovať, inak by sme sa boli od sveta vzdialili na svetelné roky. Skúmali sme technické vlastnosti dreva, jeho hustotu, kvalitu, rast, rozmery, chemické retardéry a vzájomné vzťahy na retardovanie, spomalenie horenia v rozličných situáciách. Našťastie – aby som to trošku zefektívnil a skrátil – dospeli sme do štádia, kedy aj u nás dokážeme pomocou výpočtov (Eurokód 5) určiť a definovať požiarnu bezpečnosť a ako ju pomocou protipožiarnych opatrení dosiahnuť. Práve to nám umožňuje (našťastie už aj na Slovensku) stavať drevostavby aj do vyšších výšok bez rizika. Nehovoriac o tom, že požiarna bezpečnosť sa týka všetkých stavieb z ktoréhokoľvek konštrukčného systému. Každá stavba musí byť navrhnutá tak, aby v nej požiar nevznikol, aby sa v nej nemohol šíriť a keď už, tak aby ľudia mohli z takej budovy ujsť. Väčšinový „sedliacky rozum“ vyrobil poveru, či mýtus, že stavby z dreva horia rýchlejšie a skôr, pretože sú postavené z dreva. Samozrejme, že tzv. pôvodné drevenice, ako ich stavali naši predkovia, boli stavané úplne inými technológiami, nespĺňali moderné protipožiarne predpisy a preto horeli veľmi rýchlo. Navyše nemali ani moderné konštrukčné protipožiarne opatrenia, preto sa požiar v nich rýchlo šíril.
Súčasné moderné drevostavby sú postavené na úplne inej báze. Kým v minulosti stavitelia používali tzv. rastlé drevo, ktoré malo svoje pnutie, trhliny, chyby, hrče, medzery a všetky negatíva, ktoré priaznivo ovplyvňujú horenie, tak dnešné konštrukčné lepené nosníky alebo veľkoplošné materiály na báze dreva sú konštruované tak, aby ohňu jeho vznik znemožňovali čo najviac. Sú hladké, pevnostne vytriedené, vybrúsené, ošetrené mechanicky a niekedy aj chemicky. Prosto – majú zabrániť vzniku, alebo do najväčšej možnej miery spomaliť šírenie ohňa. Navyše konštrukčné drevo môže byť a často aj je obalené v takých materiáloch, ktoré s prehľadom zabezpečia požiarnu odolnosť celého konštrukčného systému a priestoru na viac ako 60 minút.
Musím s nemalou pýchou povedať, že som bol pri tom, keď sme spolu s nadšencami zo Zväzu spracovateľov dreva SR, v rámci „mojej“ už spomínanej konferencie v roku 2012, vypočítali, navrhli, naprojektovali a postavili dvojpodlažnú drevostavbu v areáli skúšobného podniku v Batizovciach pod Tatrami, a keď sme ju za prítomnosti odbornej verejnosti, požiarnikov i médií zapálili. Chceli sme dokázať, že správne a modernými technológiami postavená konštrukcia odolá devastačnému požiaru viac, ako si to vyžaduje naša norma, teda viac ako 45 minút. Vydržala viac ako 60 minút a aj po zahasení bol problém ju rozobrať, lebo ešte stále nemala narušené konštrukčnú a statickú pevnosť. Fotografie i publikácia, ktoré sme z tohto testu spravili, ukazujú, že pod obhoreným obkladom zo sadrokartónu sme po požiari, ktorého teplota presiahla 1000 stupňov, našli po 60 minútach intenzívneho horenia „biele“, čisté (neobhorené) drevo a drevené materiály vo veľmi dobrom stave, na ktorých sa zachovali tužkou značené čísla termočlánkov.
DM: Ako sa darí vedeckej komunite u nás i vo svete prelomiť mýtus o nevýhodnosti dreva v konštrukčných systémoch v porovnaní s tzv. nehorľavými materiálmi? Ako ich transformujete do laickej verejnosti, aby bežný človek nevnímal protipožiarne predpisy len ako nutné zlo?
A. O.: K tomu mám tiež niekoľko príkladov, ktoré rád prezentujem na konferenciách i pred mojimi študentmi, budúcimi požiarnymi technikmi a požiarnikmi. Podarilo sa nám nadviazať veľmi dobrú spoluprácu s našimi požiarnikmi, dnes hasičmi. Aj oni začali vnímať naše argumenty a začali sme spolu diskutovať o výhodách drevených konštrukcií. Ak porovnáme výhody či nevýhody tzv. nehorľavých materiálov, tak napríklad už v roku 1952 – pamätám si to preto, lebo to je rok môjho narodenia – Henry Ford vo svojej fabrike v USA chcel zabezpečiť požiarne bezpečné pracovisko na najmodernejšej technologickej úrovni. Preto dal postaviť novú halu v Livoni bez horľavých materiálov. Po pol roku fabrika zhorela do tla. Napriek tomu – alebo možno práve preto – že bola postavená z ocele. Okrem benzínu na čistenie súčiastok v tej fabrike nebolo horľavé nič. A práve benzín, ktorý sa vďaka ľudskej nepozornosti zapálil, zohrial oceľové konštrukcie do takej miery, že tieto zmäkli ako syr a celá fabrika klesla do kolien, ako sa hovorí, a spadla systémom domino efektu. Jednou z mojich obľúbených fotografií, ktoré rád ukazujem na porovnanie požiarnej odolnosti dreva a ocele, je práve záber po uhasení podobného požiaru, kde na do polovice prehorenom drevenom nosnom tráme visí prehnutý, zmäknutý a zdeformovaný oceľový nosník, tzv. I-čko, ktoré nevydržalo pôsobenie požiaru. Takýchto príkladov je veľa, veď aj betón, ktorý sa používa na stavbu tunelov, nesmie byť vyrobený klasickou metódou, lebo pri požiari by z neho kamienky štrku vystreľovali ako zo zbrane a ohrozovali by nielen tých, čo sa v tuneli nachádzajú ale aj záchranárov. Je to komplikovaný živel, ten náš oheň. Nie nadarmo sa hovorí, že zlato ale aj kvalita drevostavieb sa v ohni čistí!
Autor: PhDr. Peter Zemaník
Kontakt: peter.zemanik@zsdsr.sk
Foto: archív DM a archív A. Osvalda
