Slovenčina
S prvým dňom nového roka si pripomína svoje narodeniny. Tohto roku sa pritom objavila okrúhla číslica, začínajúca sa šťastnou sedmičkou. Akí by sme to boli kolegovia, keby sme si v skratke nepripomenuli jeho anabázu a profesionálnu cestu. Veď ho poznáte aj vy, naši čitatelia, pre ktorých prináša cenné novinky a správy z našej branže. PhDr. Anton Mrník, „drevený novinár“ telom i dušou – hádam sa na mňa, mladšie ucho, za tento prívlastok nenahnevá.
DM: Čím si chcel byť, keď si chodil na základnú školu a prečo?
A. M.: Ak chcem odpovedať korektne, tak musím povedať, že som nad tým nikdy neuvažoval. Nevedel som, čím som chcel byť. Začiatkom 60-tych rokov sa povolanie nevyberalo. V dedinskom prostredí nebol prehľad o možnostiach uplatnenia. ZDŠ som končil v roku 1964. Nemal som žiadne zázemie, ani privilegované postavenie rodičov. Otec pracoval ako robotník vo Vítkoviciach, mama sa starala o maličké roľnícke hospodárenie (v dotazníkoch bolo uvedené ako „domáca“). Dlhopoľský učiteľ mi vybavil priemyslovku na Orave s ubytovaním na internáte. A tam mi triedny učiteľ poradil a viedol ma, aby som sa venoval slovenčine, slohu, štylistike, aby som sa cibril v písaní. Mal som uverejnených zopár drobničiek v okresných novinách Orava a Cieľ. A to bol môj drobný cieľ.
DM: Kedy sa tvoj osud zvrtol novinárskym smerom?
A. M.: Maturoval som pred polstoročím, v roku 1968. Umiestenky boli zrušené a tak som sa po týždni prázdnin vybral do Žiliny. V redakcii Cieľ ma poslali na reportáž. Na „fajront“ mi oznámili, že som prijatý ako elév. Snažil som sa písať o všetkom, spoznával som výrobné podniky, vnímal život a dianie okolo seba. Počas augustových revolučných týždňov sme vydávali okresný týždenník denne a zbierali reakcie obyčajných obyvateľov na situáciu, nespokojnosť a revoltu.
DM: Bolo drevo a to čo s tým súvisí, od začiatku tvojim médiom? Ak áno, prečo? Čo rozhodlo v prospech dreva?
A. M.: V drobnej redaktorskej práci som prenikol aj do drevárskych fabrík v okolí – k výrobe nábytku, chát, okien, k práci na píle, v celulózke, k vzťahom s lesníkmi. Počas normalizácie vymenili všetkých redaktorov v okrese. Mňa medzi poslednými preradili a prijali v roku 1975 do týždenníka Drevársky priekopník ako šéfredaktora operatívneho pracovného kolektívu. Bol pokračovateľom závodných novín. Redakcia prešla z Bučiny na nové generálne riaditeľstvo Drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu v Žiline. Úlohou redakcie bolo redigovať články dopisovateľov z podnikov. A samozrejme, písať o hlavnom dianí v centre VHJ, aj Ministerstva priemyslu, štátneho výskumu a ďalších ustanovizní – aby sa pozdvihlo drevárske odvetvie na Slovensku a bolo výraznou protiváhou vo federálnej republike. Redakcia mala dostatok článkov a fotografií z diania na pracoviskách. Doplnením oficiálnych správ a dokumentov sme zostavovali pestré 4- a 8-stranové vydania novín.
Bolo to obdobie vzdelávania nových odborníkov v novovytvorených pracovných pozíciách. K tomu sa konalo množstvo konferencií, školení výrobných majstrov, zaviedli sa súťaže pracovísk. Zúčastňoval som sa týchto podujatí a získaval cenné odborné poznatky o organizovaní výroby, spoznávaní technológií, naučil som sa popisovať parametre produktov. Cez osoby som objavoval tajomstvá techniky a strojov, spoznal som kritériá obchodu a ekonomiky, exportu a kooperácie. Bola to škola v praxi.
DM: Zrejme väčšinu svojho aktívneho novinárčenia si spojil s drevárskym a nábytkárskym priemyslom? V čom vidíš jeho čaro, či potenciál?
A. M.: Keď som prejavil záujem o poznatky z teórie a praxe novinárstva, umožnili mi diaľkové vysokoškolské štúdium na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Základom boli prednášky v piatok a sobotu, nadväzovali cvičenia, semináre, zápočty a skúšky v termínoch, keď žurnalistické osobnosti mali čas skúšať našu skupinu. Tvorili ju 4 desiatky redaktorov z miestnej tlače, maďarských redaktorov z vysunutých filiálok, budúcich tlačových tajomníkov nových odvetví. Napísaním 116-stranovej diplomovej práce som vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1981. Nadväznými štátnicami a doplnením diplomovej témy som v roku 1983 získal doktorát filozofie na FF UK.
Revolučné dianie v roku 1989 naštrbilo všetky štruktúry hospodárstva, posledné „priekopnícke“ číslo drevárskeho periodika vyšlo v januári 1990. Už v máji 1989 bolo zrušené generálne riaditeľstvo. Pre zachovanie majetku podnikov formou akcií vytvárali Združenie DNP. Jeho cieľom bolo zamestnávať asi štvrtinu pôvodných pracovníkov, ktorí mali vykonávať špecifické služby pre podniky. Vydávanie novín zostalo samozrejmosťou a tak v marci 1990 vyšlo 1. číslo nových novín Drevárska súčasnosť. Vychádzali ako dvojtýždenník, bol som jediným výkonným pracovníkom, vrátane získavania reklamy a financovania. Pre nerentabilnosť vyšlo posledné číslo v decembri 2000. Ako drevársky redaktor som tu odpracoval 25 rokov a 25 dní.
Skupina nových záujemcov o vydávanie časopisu pre drevárov v Banskej Bystrici si ma vybrala do redakčného kolektívu a od roku 2000 sme začali vydávať Stolársky magazín. Od roku 2011 je z neho Drevársky magazín. Má širší záber na celé odvetvie spracovania dreva. Podrobne analyzuje drevárske firmy, výrobu nábytku, dizajn, obchod, lesné hospodárstvo, architektúru, stredné a vysoké školstvo v oboch samostatných republikách – ČR a SR. Okrajovo prináša poznatky z drevárskeho a lesníckeho hospodárstva v iných krajinách.
Potenciál dreva? Stále je u nás nedocenený. Obrovské rezervy sú vo využívaní dreva v stavebníctve a architektúre. Aj napriek masívnej kampani v prospech drevostavieb sa konečný efekt stráca v nadradenom používaní kombinácie betónu, tehál a železa. Radšej hľadajú výhovorky ako drevo nepoužiť.
DM: Ktorý z veľtrhov a výstav u nás a v zahraničí ti spôsobil najväčší zážitok a čím?
A. M.: Počas redaktorskej praxe v okresných novinách, aj v mojom prvom drevárskom periodiku bol cenným zdrojom Medzinárodný veľtrh spotrebného tovaru v Brne. Nábytok a drevené interiéry tu boli výrazným sortimentom, ktorý každoročne získaval ceny a prinášal dobré meno výrobcom. Keď som sa dostal do databázy odborných redaktorov, pozývali ma na 2-dňové stretnutia redaktorov spojené s exkurziou do výrobných závodov. Bol to nenahraditeľný prínos. Výhoda bola v tom, že v expozíciách na veľtrhu a pri prehliadke výroby boli všetci referujúci otvorení, neskrývali detaily, podrobne a pravdivo odhaľovali realitu aj cez písomné podklady.
Podobne otvorený postoj umožňuje aj medzinárodný drevársky veľtrh Holzmesse v rakúskom Klagenfurte. Zúčastňujem sa ho od roku 1987 a tiež získavam podklady pre viacero článkov, ktoré ani nestíham spracovať lebo stratili aktuálnosť. Stretnutie európskych redaktorov v trvaní 3 dní ma veľa rokov inšpiruje pre viaceré témy, ktoré inde nezískam. Pred rokmi tu pracovala veľtrhová píla so všetkými výrobnými uzlami, jej kapacita a parametre boli približne stanovené na slovenské podmienky. Výstavisko sa však ocitlo v blízkosti sídliska a tak piliarsku prevádzku odstavili.
Skúsenosti z oboch výstavísk som posunul do spolupráce pri koncipovaní veľtrhov Nábytok a bývanie a Lignumexpo v Nitre, Moddom a Coneco v Bratislave. Tieto sa však rozsahom a náplňou zmenšujú. Škoda, že sa stratil záujem vystavovateľov a odborných návštevníkov. Zmenila sa celková klíma veľtrhov a opodstatnenosť organizovania prehliadok v slovenských podmienkach.
Autor: PhDr. Peter Zemaník
Kontakt: peter.zemanik@zsdsr.sk
Foto: archív PhDr. Antona Mrníka
