Slovenčina
Ing. Helena Prokopová, cechmistr a tajemník, člen České ergonomické společnosti, soudní znalec. Takúto stručnú charakteristiku môžete nájsť na stránkach Cechu čalouníků, dekoratérů a truhlářů, z.s., ktorý už od roku 1998 združuje výrobcov čalúneného nábytku a iných čalúnených výrobkov a dekorácii, dodávateľov, predajcov, autorizované osoby a odborné školy všetkých stupňov v Českej republike. To je pre tých, ktorí Helenku nepoznajú. A tých je veľmi málo. Pre nás, ostatných, je to Helenka. A dnes vám ju trošku priblížime v interview pre Drevársky magazín, ktorého redakčnej rady je členkou. Verím, že čitatelia prepáčia, ak budem jej odpovede prekladať do slovenčiny, ale o nič neprídete, pretože originál rozhovoru si v plnej verzii môžete vypočuť v našom podcaste na konci článku.
DM: Žijúca legenda česko-slovenského nábytkárstva, pani inžinierka Helena Prokopová začína už 61. rok odbornej kariéry vo svojom živote. Musím povedať, že sa už poznáme nejaký ten rok, takže čitatelia (evtl. poslucháči) prepáčia, keď si budeme tykať. Helenka, ako si spomínaš na svoje začiatky a kam sa československý, resp. český nábytkársky priemysel za tých 60 rokov dostal?
H. P.: Moje začiatky boli veľmi jednoduché, pretože Průmyslová škola bytové tvorby v Prahe bola v tom čase jedinou, ktorá produkovala odborníkov pre nábytkársky priemysel. Inžinieri – tí prišli neskôr. Na školu prišli v januári hľadať dvoch študentov, ktorých by Praha odporučila, aby nastúpili na Vývoj nábytkářkého průmyslu, ktorý bol od 1. januára 1961 určený s kompetenciou pre celé Československo, takže, keď som nastúpila, začala som cestovať po závodoch od západných hraníc Československa až po Čiernu pri Čope. A vtedy bolo nábytkárov naozaj veľmi mnoho, pretože sme vyrábali veľa nábytku pre Sovietsky zväz a za ten nábytok sme bartrom dostávali plyn a ropu. Takže tu boli obrovské nábytkárske závody a Vývoj nábytkářkého průmyslu – neskôr premenovaný na Výzkumný a vývojový ústav nábytkářský – mal za úlohu pre všetky podniky vytvárať zázemie pre výrobu, trebárs stroje, zariadenia a technologické prvky. Pracovali sme pre všetky závody v celom Československu. Nebola to vôbec fádna vec, pretože som spoznávala stále niečo nového. Veľmi rada spomínam na slovenský Kamenec pod Vtáčnikom, kde sme pre Tatra nábytok robili kompletný projekt celého závodu. Bola tam, napríklad, prvá linka na vypeňovanie tvaroviek v celom Československu. Našťastie ma moja pamäť ešte nesklamala a mám na Slovensku stále veľa priateľov.
DM: Tvoja ambícia, sprostredkúvať odborné vedomosti čo najširšiemu publiku, sa stala Tvojím poslaním a už sme spomínali Cech čalouníků, dekoratérů a truhlářů, ktorému šéfuješ v ČR už dlhé roky. Zmenilo sa niečo na ochote odbornej verejnosti prijímať nové odborné vedomosti, oproti tomu, ako si začínala?
H. P.: No, to nie je jednoznačné. V tých časoch nebol internet, sociálne siete, virtuálne informačné kanály, takže, keď sme robili odbornú konferenciu, prišlo na ňu obrovské množstvo ľudí, pretože inak nemali možnosť sa k tým informáciám dostať. Dnes je mnoho informácií na internete, v rôznych databázach a médiách, ale nie sú vždy správne. Preto sa ja snažím opravovať mylné názory aj v rámci môjho pôsobenia na Mendelovej univerzite v Brne, kde učím a často sa s takýmito mylnými názormi u mojich študentov stretávam. A ťažko sa to napravuje. Preto hovorím, že je to rozdielne oproti mojim začiatkom. Robievali sme v Piešťanoch aj pre podniky miestneho hospodárstva alebo družstvá veľké konferencie, na ktoré prichádzali ľudia z celého Československa, aby načerpali nové poznatky a informácie. Dnes nám do veľkej miery pomáha počítačová technika. Môžete premietať krátke inštruktážne filmy, prezentovať online – prosto, je to obrovský posun.
DM: Ale ochota vnímať nové informácie, tá je rovnaká, alebo sa zmenila?
H. P.: Nuž, je menšia. Je podstatne menšia aj u mladých ľudí. No a u tých starších, tak u nich sa – bohužiaľ – niekedy prejavuje také odmietanie, že však veď my už všetko vieme a nepotrebujeme nič nové vedieť, všetkému rozumieme. A kvôli tomu nechcú vyskúšať nové technológie. Dnes máme nový priemysel 4.0 aj v čalúnnictve aj v nábytkárskej výrobe, ale nemáme dostatok odborníkov, ktorí by boli ochotní a schopní rozumieť novým strojom. A, žiaľ, ani nemáme dosť odborníkov, ktorí by to záujemcov naučili. A mám z toho oprávnenú veľkú obavu, ako sa to bude vyvíjať ďalej, pretože ak niet nikoho, kto tomu rozumie, ani najlepší stroj nedokáže kvalitne pracovať.
V podcaste sa dozviete aj to, ako vidí Helenka budúcnosť českého zákona o mistrovských skúškach, alebo aj to, aký trend nás vo výrobe nábytku čaká. Lacný a veľa, alebo kvalitný a málo? Dilema, ktorú stojí za to rozlúsknuť.
