Slovenčina
Bez sentimentu. V podstate zo dňa na deň sa stal majiteľom píly. Bolo to skoro ako nevyhnutnosť, ale po smrti otca, ktorý pílu zakladal a náhle odišiel po troch rokoch v plnej sile, sa študent Hutníckej fakulty na TU Košice stal uprostred štúdia, z večera do rána, podnikateľom v spracovaní dreva. Celý jeho príbeh je o vcelku neobyčajnej všestrannosti, so všetkými pozitívami, ale aj negatívami, na konci dňa z toho však logicky vychádza prirodzená flexibilnosť, v podnikaní snáď najviac potrebná, v piliarine zvlášť.
Príbeh Ing. Antona Minďaša nie je výnimočný, napriek tomu, je svojim spôsobom nezvyčajný. Jeho okolnosti poukazujú na, tak trochu, zabudnutý život v regiónoch Slovenska, mimo kamier mesta a nekonečnej konjunktúry. Na druhej strane, kto by nepoznal Spišský hrad? Piliarska spoločnosť KOLBACH, s.r.o. je situovaná severne od hradu v dedinke Studenec, ktorú kedysi založili nemeckí kolonisti. Prvýkrát sa spomína ako obec s názvom Kolbach v roku 1264 pri popise hraníc jednej zo susedných krajín. Vtedy sa začala písať história Studenca. Historické pramene hovoria, že obec založili alebo dosídlili Nemci zo Spišského Podhradia. Preto v roku 1317 patril Studenec do Provincie spišských Sasov, neskôr do Provincie XXIV. spišských miest, ako súčasť Spišského Podhradia. A odtiaľ odvodil majiteľ píly v roku 2001 aj názov firmy: KOLBACH – čiže v podstate Studený potok. Názov, ktorý rešpektuje tradície a históriu rodiska a naznačuje istú formu lokálpatriotizmu.
Obyčajno-neobyčajný príbeh
Firma KOLBACH, s.r.o. vznikla na pôde bývalej pridruženej výroby miestneho JRD. Malá píla, ktorá kedysi slúžila predovšetkým pre potreby družstva od roku 2001 prešla rozsiahlymi zmenami. Majiteľ tvrdí, že každá píla tejto veľkosti je už malá fabrika. Nasvedčuje tomu viacero faktov. Veľkosť areálu v tomto prípade je cca 30 000 m2 s plánom rozšírenia o ďalších približne 10 000 m2. Každá takáto prevádzka potrebuje veľkokapacitnú trafostanicu, pretože nielen spotreba elektriny, ale hlavne okamžitý odber elektriny je v piliarskych prevádzkach naozaj markantný. Nádvoria, sklady guľatiny, reziva, nakladacie plochy, všetko trpí pod náporom desiatok kamiónov, ktoré dovážajú guľatinu, odvážajú rezivo, štiepku, pilinu, iné výrobky. Spevniť, vybetónovať, či vyasfaltovať tak rozsiahle plochy, to znamená veľké investície bez priameho efektu, sú však nevyhnutné. Taktiež, vozový park, do ktorého patria vysokozdvižné vozíky, čelné nakladače, hydraulické ruky, lesovozy, nasvedčuje tomu, že tu sa nerobí v rukavičkách. Súčasná pílnica s rozlohou necelých 1000 m2, sklad suchého reziva o podobnej veľkosti, vonkajšie prístrešky a regálové stanovištia, administratívne a sociálne priestory, to všetko je pomerne veľkých rozmerov, preto sa iste jedná o výrobu fabrických parametrov.
Pílnica s celkovou kapacitou 35 000 m3/rok pracuje na spôsob tandemového porezu na dvojičke rámových píl s omietacím uzlom, pomocná pílnica píli drevo dvojkotúčovou uhlovou pílou s priebežne meniteľnými rozmerovými parametrami reziva. Kontinuálny porez hlavnej pílnice funguje tak, že na jednej strane do nej vstupuje guľatina, na konci odchádza hotový vytriedený balík reziva, pripravený na expedíciu, ale predovšetkým na ďalšie spracovanie: hydrotermickú úpravu dreva (sušenie). Prevádzka má vybudované dve kotolne na spaľovanie vlastného drevného odpadu s celkovým výkonom cca 1,6 MWh. Za ich pomoci sa vykurujú administratívne a ostatné priestory, no predovšetkým moderné, PC riadené teplovzdušné sušiarne. Prevádzka má vybudované pracovisko, na ktorom sa za pomoci poloautomatu „odšpanováva“ rezivo z klietok po vysušení do hotových balíkov, ktoré smerujú do expedície, resp. do hobliarne. Časť produkcie sa po vysušení opracuje na hotový výrobok vo forme tatranského alebo zrubového obkladu, dlážkovice, prípadne štvorstranne hobľovaného reziva.
V súčasnosti má firma 37 zamestnancov. Anton Minďaš k tomu hovorí: „Vybudovanie každej takejto prevádzky potrebuje celého človeka, je to ako vaše dieťa, ktorému často obetujete viac času ako vlastným deťom, bohužiaľ, inak to asi nejde. Na začiatku som bol všetkým, manažérom, obchodníkom, ak bolo treba aj obsluhou vysokozdvižného vozíka, či čelného nakladača, stavbyvedúcim, projektantom, opravárom strojov. Pamätám si časy, keď som si 3-4 krát denne prezliekal šaty, pretože som chvíľu betónoval, potom utekal do banky a zase naspäť napr. na hydraulickú ruku vykladať drevo atď. Dnes už však máme vybudovanú neveľkú, ale predsa len istú organizačnú štruktúru, ktorá rozdeľuje úlohy a kompetencie, a preto je to z pohľadu osobnej námahy menej náročné.“
Ostáva, okrem rodiny a firmy, vôbec nejaký voľný čas na hobby? Dodáva: „Vždy sa nejaký našiel. Na šport aj hudbu. Hrával som futbal, súbežne v dychovke na trúbku, neskôr ako teenager v kapele na svadbách. Neskôr som vášnivo lyžoval a v lete búchal do tenisovej loptičky. Občas sa venujem histórii, v tomto regióne sa inak asi ani nedá, história vás „fackuje“ z každej strany, jednoducho Spiš. V poslednej dobe som sa nechal nahovoriť opäť na muziku, no tentokrát v tvrdšej podobe, s chalanmi sme založili projekt Golden Era, hrávame rock aj britský, či americký hardrock, takže v tomto prípade som sa vrátil k strunám, alternujem sólo gitaru a basgitaru. A ozaj, som poslancom miestneho obecného zastupiteľstva, naša firma samozrejme aj finančne podporuje kultúru a iné aktivity v obci a regióne. Taktiež sme členskou spoločnosťou Zväzu spracovateľov dreva Slovenskej republiky, organizácie, ktorá združuje v Drevárskej sekcii ďalších kolegov z branže. Schválne, tipujem, že ide o podobne obyčajno-neobyčajné príbehy, ako je tento môj. V globálnom svete neviditeľné, v danom regióne veľmi potrebné elementy zabezpečujúce prácu, socializáciu, prispievajúce nielen k zachovaniu života, ale aj k rozvoju daného priestoru.“
A pohľad do budúcnosti?
„Keď sa pozriem do budúcnosti, vidím veľmi jasnú synergiu medzi lesníctvom a drevárstvom v tejto podobe. Naviac, s veľkým ohľadom k ekológii a mimoprodukčným funkciám našich lesov. Existencia podobných, ale aj podstatne menších spracovateľských kapacít nevyžaduje nadmerné ťažby v lesoch, zabezpečuje rôznorodú špecializáciu jednotlivých prevádzok. Čo je nemenej dôležité, podobné prevádzky sú roztrúsené naprieč krajinou, spolu s poľnohospodárstvom, lesníctvom a turizmom zachovávajúce život v dolinách napriek pokračujúcej, možno aj čiastočne vynútenej urbanizácii krajiny, kvôli nedostatku pracovných miest v regiónoch. Je niekoľko ciest, ktorými sa naša firma do budúcna plánuje uberať. Nebudem ich konkretizovať, no každá z nich je taká, aby bola ekonomicky efektívna, dlhodobo udržateľná, no zároveň ohľaduplná k prírode a prospešná spoločenstvu, v ktorom žijeme.“
„Je v tom do veľkej miery aj pokora. Keď si uvedomím, ako sme začínali, že sme nemali vlastné pozemky, priestory, stroje a postupne sme to nadobudli, tak to sa nedá len tak odložiť nabok. Po desiatich rokoch sme mali všetko, čo na rozvoj potrebujeme a dnes už iný priemyselný segment neprichádza do úvahy. Tam by som musel znovu začínať od nuly,“ uzatvára svoje rozprávanie Ing. Anton Minďaš.
Myšlienky na diverzifikáciu zdrojov suroviny ho nútia uvažovať aj o rozšírení ponuky svojich produktov do vyššej finalizácie dreva. Dnes takmer väčšinu produkcie umiestňuje v banskobystrickej DOKE (výrobca veľkoplošných trojvrstvových debniacich dosiek), no aj interiér jeho kancelárie dosvedčuje, že už skúšal aj interiérové a stavebno-stolárske výrobky. Jeho zákazníkmi sú aj strechárske a stavebné firmy, tesári, stolári a koncoví zákazníci.
Svojich odberateľov sa snaží presvedčiť poctivou a kvalitnou robotou. Ciele svojej píly definuje takto:
- systematicky inovovať drevárske produkty a procesy z pohľadu výroby aj predaja,
- rozširovať drevárske portfólio s ohľadom na potreby zákazníka,
- byť najlepším v predaji reziva a dostupnosti dreva k zákazníkovi,
- byť dobrým a perspektívnym zamestnávateľom,
- ako aktívny člen Zväzu spracovateľov dreva Slovenskej republiky sa podieľať na zlepšovaní pozície slovenského drevárskeho priemyslu.
Foto: autor a archív výrobcu
