KRÁLovstvo ako víno!

Poznáte to? „Muž je ako víno – čím starší, tým lepší!“ Kto pozná Pavla Krála zo Žiliny, zrejme bude súhlasiť. Nedávno oslávil 60-tku (môžem to na neho prezradiť, dovolil mi to) a zdá sa, akoby sa tých šesť krížikov na jeho chrbte na ňom podpísalo iba väčšími skúsenosťami, rozhľadom, úspechmi. Kto pozná Pavla Krála zo Žiliny, zrejme bude súhlasiť, že je to výsledkom jeho neúnavnej práce a cieľavedomosti. Kto pozná Pavla Krála zo Žiliny, zrejme bude súhlasiť, že prirovnanie s vínom nie je náhodné. Aj o tom som sa s ním rozprával pri návšteve v sídle jeho firmy Král, s.r.o. v Žiline.

Informácia na internetovej stránke firmy hovorí, že spoločnosť Král, s.r.o. so sídlom v Žiline bola založená v roku 1992 a je na trhu už viac ako 25 rokov. Hlavným obchodným zameraním je predaj a servis drevoobrábacích a nábytkárskych technológií od špičkových svetových výrobcov. Je autorizovaným partnerom skupiny Weinig, ktorá je svetovým lídrom v oblasti technológií na opracovanie masívneho dreva a výrobcov Holz-Her, IMA, Martin a Robland, dodávateľov strojov na spracovanie veľkoplošných materiálov. Portfólio technológií pre opracovanie masívneho dreva dopĺňajú spoločnosti Katres, Friulmac, Bruks, Ruf, Untha.

Král, s.r.o poskytuje pokrokové a efektívne riešenia pre drevospracujúce firmy. Pomáha zavádzať automatizáciu a mechanizáciu do výrobných procesov. Uplatňuje aktívny prístup k servisným službám, ktoré umožňujú jej klientom prijímať efektívne rozhodnutia, pomáhajú im presadiť sa na domácich aj svetových trhoch a chránia výrobu pred možnými stratami. „Od firmy Král dostanete všetko, čo robí vašu výrobu efektívnejšou a hospodárnejšou. A všetko bezchybne zladené. Na to stavíme našu česť.“ (Zdroj: www.kral-zilina.sk)

Začalo to zahraničnou stážou

DM: Tvoje podnikanie si, ako sám hovoríš, začínal v roku 1988, v čase, keď sa v ČSSR o voľnom trhu a slobodnom podnikaní len snívalo – a aj to potajomky. Tušil si vtedy, že to bude úspešný príbeh, alebo – prečo si sa tak rozhodol?
P. K.: Nie, to nebolo to podnikanie v pravom slova zmysle. V tom roku som dostal ponuku na zahraničnú stáž. Ponuka prišla vo firme, kde som pracoval – Drevoindustria Žilina, podnikové riaditeľstvo – a ja som sa jej chytil. Stáž som mohol nastúpiť do viacerých krajín, ale ja som si vybral Nemeckú spolkovú republiku, aj keď to bolo spojené s podmienkou, že sa musím preukázať pozvaním z nejakého tamojšieho výrobného podniku. Pracoval som vtedy na investičnom úseku a rozhodol som sa využiť telefax (ktorý bol v tom čase v zamrežovanej miestnosti pod zámkom a jedine povolenie súdruha generálneho riaditeľa umožnilo k nemu prístup), aby som oslovil firmu Dimter, či by ma nechceli pozvať na jeden rok na študijný pobyt. Reagovali obratom, na druhý deň som mal pozvanie a mohol sa začať cirkus s vybavovaním devízového prísľubu a výjazdnej doložky, pasu a všetkých tých administratívnych príjemností reálneho socializmu. Keďže generálne riaditeľstvo bolo hneď vedľa Drevoindustrie a poznal som tam pár ľudí, procesy sa zázračne urýchlili a po pol roku vybavovania som mohol vycestovať. Aj keď – asi týždeň pred cestou sa mi „stratil“ pas na polícii, no napokon som sedel vo vlaku a nabral smer NSR. S ruksakom a lyžami.

DM: To boli lyže, ktoré vtedy vyrábala Drevoindustria?
P. K.: (smiech) To neviem, to si už nepamätám. Ale máš pravdu, vtedy bola kooperácia Atomic a Drevoindustria Sulov a ja som dokonca v rámci tejto kooperácie bol neskôr zamestnaný vo firme Landau, ktorá bola sprostredkovateľom tejto kooperácie – ale to je trochu iná story. Napriek tomu musím povedať, že práve táto zahraničná stáž mi dala, azda, najviac. Nikto z tých, s ktorými som sa vtedy v NSR stretával – a ja najmenej, sme netušili, čo sa stane v roku 1989 a tak som pri stretávaní „na pive“ len potichu počúval, ako a kam môžu slobodne cestovať a nadväzovať kontakty, ktoré sú v našom biznise kľúčové.

DM: Čo vnímaš ako kľúčové míľniky v Tvojom podnikaní, ktoré Ťa v podstatnej miere ovplyvnili a posunuli ďalej?
P. K.: Spomínal som už stáž, neskôr prácu vo firme Landau, no nemôžem obísť ani firmu Dimter, kde som bol ako kmeňový zamestnanec až do roku 1992. Za kľúčové považujem rozhodnutie majiteľov firmy, že všetci zahraniční zamestnanci budú prepustení, a ak chcú, môžu s firmou spolupracovať na zmluvnej báze ako živnostníci. A tak som v roku 1992 založil vlastnú one-man firmu Král. Boli to časy podnikateľského romantizmu, no, našťastie, som sa nestratil – aj vďaka kontaktom, ktoré som nadobudol predtým. Na to nadviazalo založenie Král s.r.o. v roku 1993, kde som už zastupoval významné firmy Weinig a Dimter. A potom to už išlo…

Nezaobišiel som sa, však, bez jednotretinového partnera, ktorý robil účtovníctvo, lebo o tom som „nemal ani páru“, ako sa hovorí, ale to boli logické kroky, ktoré sme museli prejsť na začiatku.

Postupne som sa stal znovu stopercentným vlastníkom firmy a za svoj najväčší podnikateľský úspech považujem, že si dvaja moji zamestnanci, Martin Kačerík a Samuel Faško, kúpili podiel vo firme, a že dnes sú už spoluvlastníkmi Král, s.r.o.

Areál firmy stojí na začiatku vjazdu do centra Žiliny a je neprehliadnuteľný. Už na prvý pohľad na budove dominuje drevo a pri vstupe do areálu návštevníka víta na každom kroku. Presvetlené riešenia „showroomu“ i ostatných miestností, ktoré sú koncipované a konštruované stavby s maximálnym a účelným využitím dreva v exteriéri i interiéroch priam inšpirujú k spracovaniu dreva na strojoch, ktoré firma ponúka. Na dvore stojí ako dominanta drevená socha svätého Štefana, prvého uhorského kráľa. Náhoda? Nič v živote Pavla Krála nie je náhoda. K nej – k tej soche – sa dostaneme neskôr.

DM: Keď povieme, že budova, v ktorej sídli spoločnosť Král, s.r.o. v Žiline, bola prvou administratívnou drevostavbou na Slovensku, asi nebudeme ďaleko od pravdy?
P. K.: Vždy to bolo mojím snom. Robili sme s dodávateľmi, ktorí robili lepené prvky do drevostavieb, tak som si povedal, že keď raz budem prerábať budovu – toto je totiž nadstavba na pôvodnú budovu – tak to bude drevostavba. To som ale netušil, koľko problémov mi to v tom čase prinesie, ale rozhodnutie padlo a tak sme v roku 2004 začali rekonštruovať „od podlahy“, ako sa hovorí a vzniklo niečo, s čím som maximálne spokojný. A zdá sa, že aj takouto formou sme sa v očiach zákazníkov prihlásili k tomu, čo im predávame. Navyše sa s ňou spája aj istá symbolika, lebo otvorenie tejto budovy bolo 19. novembra 2004 a na druhý deň priniesli médiá informáciu o tom, že nám sfúklo Vysoké Tatry. Z jedného dňa na druhý zostalo ležať približne 5 miliónov kubíkov dreva a z následkov sa spamätávame dodnes. Tým nemám na mysli len ekológiu, ale napríklad aj celkovú štruktúru a zameranie drevospracujúceho priemyslu na Slovensku. Nechcem byť premúdrelý, ale logika hovorí, že sme sa v tom čase mali v prvom rade zamerať na domáce spracovanie takéhoto dreva, ale, žiaľ, až dodnes pozorujeme, že drevo ako strategická surovina sa stalo predmetom špekulatívnych obchodov. Zdá sa mi, že nám chýbala – a zrejme aj chýba – rozumná politická a hospodárska stratégia na spracovanie dreva a podporu domáceho spracovania dreva. Čím netvrdím, že by sme mali úplne zakázať vývoz dreva – to v podstate ani nie je možné. A preto je prvotné spracovanie masívneho dreva na Slovensku skôr poddimenzované, než rozvinuté. Chýba nám transparentnosť vzťahov a obchodu. Mali sme šťastie aj v tom, že Slovensko sa stalo cieľom zahraničných investícií. Spomeniem IKEA, DOKA drevo, alebo Rettenmeier. Ale máme aj domácich spracovateľov, ktorí investovali do technológií a pomaly sa pozviechali. A to nielen v ihličnatom dreve. Keď to preženiem, tak, žiaľ, ďalej ako k píleniu stavebného reziva sme sa nepohli. Takmer všetky komponenty, ktoré dnes potrebujú dynamicky sa rozvíjajúce drevostavby na Slovensku, musia realizátori dovážať zo zahraničia. Výroba nábytku a veľkoplošných materiálov na báze dreva, naproti tomu, to je iná, úspešná kapitola. Stále máme dosť zákazníkov, ktorým sme dodávali alebo ešte dodávame technológie. Ale sú to, väčšinou, malé a stredné firmy. Chvalabohu aj v ihličnatom aj v listnatom segmente. Spomeniem PRP, s.r.o., Beky, s.r.o. a Radvil Stav, s.r.o. Osobne si myslím, že je veľká škoda, že nám chýba koncovka vo finalizácii dreva do produktov s vyššou pridanou hodnotou, o ktoré by bol na trhu veľký záujem. A tým by sme mohli aj voči laickej verejnosti preukázať, že drevári to nie sú len tí, čo „ničia naše lesy“, ale firmy, ktoré vyrábajú spotrebné predmety pre širokú verejnosť.

Etika obchodov spoločnosti

Spoločnosť Král s.r.o., Žilina odmieta obchody, ktoré by sa mohli charakterom týkať zbraní, drog a produktov, ktoré škodia životnému prostrediu. Spoločnosť odmieta všetky prístupy k obchodom a ponuky, ktoré nie sú v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. (Zdroj: www.kral-zilina.sk)

DM: Investičné projekty boli a sú potenciálnym zdrojom špekulácií a korupcie najmä vtedy, ak sa v nich môžu objaviť schémy financovania cez tzv. eurofondy. Ty si vždy bol zástancom transparentnosti a aj etický kódex Tvojej spoločnosti o tom hovorí. Máš pocit, že sa situácia na Slovensku už zlepšila?
P. K.: Určite sa to podstatne zlepšilo, ale systém rozdeľovania eurofondov nefunguje dobre. Viem to posúdiť už len kvôli tomu, lebo podnikám aj v Rakúsku a tam sú tiež eurofondy, ale tie sú nárokovateľné – bez tendrov, schém, súťaží, výziev, výberových konaní, prosto: máš nárok – nech sa páči, ale do posledného centu to musíš dôveryhodne zdokladovať. A to sú, potom, iné kontroly! Žiadna živná pôda pre korupciu a netransparentnosť.

DM: V poslednom čase je na trhu badať zmenu správania sa koncových zákazníkov, ktorí sa informujú viac na internete, než na výstavách alebo technologických centrách a predvádzacích akciách. Ako vidíš budúcnosť výstav a veľtrhov Ty?
P. K.: Je to pravda. Máme to nie z pocitu, ale poctivého merania návštevnosti našich stránok a tohto technologického centra. Áno, zákazník sa informuje na internete a potom hľadá najlacnejšiu ponuku. Taký je život. Aj u nás je trend ísť on-line. Preto sú tzv. malé, regionálne výstavy prežitkom, ale veľké celosvetové výstavy budú fungovať. Možno každé dva roky, ale to bude stačiť.

Vášeň pre víno

Nezainteresovaný pozorovateľ by si povedal, že práve ako ochrana podnikania a firmy má slúžiť už spomínaná socha svätého Štefana na dvore firmy. Omyl.

Pavol Král v sebe pred rokmi objavil vášeň pre víno. Lepšie povedané, pre pestovanie hrozna a výrobu vína. Pristal na ponuku od jedného vinára z Burgenlandu, spojili svoje sily a uviedli na trh novú značku Kral Steffanus. Rozlúštenie tajničky znie: Steffanus je latinsky znejúce krstné meno rakúskeho partnera: Stefan a Kral – je Král. Logika hovorí, že Kráľ Štefan je takmer ako Kral Steffanus. Marketingový ťah, ktorý sa osvedčil.

DM: Ako si sa dostal k vinohradu a je to pre Teba relax, alebo len ďalší spôsob práce?
P. K.: Tak trochu oboje. Netušil som, keď som kupoval starý vinohrad, že je s tým toľko roboty, ale víno si žiada predovšetkým pot a potom v sebe ukryje pravdu, ktorú môžeš hľadať – ak Ti hrdlo ráči. Mám pocit, že sa mi moje úsilie vracia a naša značka je už v tom segmente, o ktorý mi išlo, etablovaná. A nie zle. A aj keď súhlasím s názorom, že doma je ťažké byť prorokom, tak táto značka je viac známa na Slovensku, aj keď je víno z Rakúska. Ale to súvisí s tým, že Rakúšania sú veľkí patrioti a lojálni k svojmu vínu – keď to poviem takto mierne. Tým ale nechcem povedať, žeby sa na mňa pozerali cez prsty, naopak. V Ruste, kde vlastním penzión i vinárstvo, mám množstvo miestnych kamarátov a priateľov, ktorí mi v mojom rozbehu pomáhali a dodnes sa na nich môžem obrátiť o radu.

Cieľavedomosť, transparentnosť a patriotizmus – to sú tri charakteristiky, ktoré si z poznania Pavla Krála odnášam. On k tomu neskromne dodáva: „To, čo sľúbim, to aj dodržím.“ Aj keď je to niekedy ťažké a človek spraví chybu, treba si ju priznať a ospravedlniť sa. Svoju firmu vidí o pár rokov v najlepšom veku. Jeho spoločníci pokračujú a firma bude podporovať aj ich synov. Investícia, ktorá sa vráti.

Foto: autor a archív Král, s.r.o.