Slovenčina
Drevo nie je len konštrukčný prvok, ktorý sa využíval vo všetkých obdobiach ľudskej spoločnosti. Prvými stavbami s nosnou konštrukciou z dreva boli príbytky lovcov a rybárov. Najmä v mladšej dobe kamennej – neolite sa s rozvojom roľníctva a chovu dobytka začalo masívne rozvíjať praveké staviteľstvo z dreva. Drevené obytné stavby (drevenice) a hospodárske objekty majú aj na Slovensku bohatú históriu. Považované sú za typické prvky ľudovej architektúry predovšetkým v severných horských oblastiach, hoci zrubové domy nachádzame na území celého Slovenska, ako aj v iných krajinách. Vyskytujú sa v rôznych variantoch so zvláštnosťami v pôdoryse, architektonickej či výtvarnej kompozícii v závislosti od oblasti, v ktorej boli postavené.
Rôznorodý a členitý krajinný reliéf Slovenska s výraznými rozdielmi nadmorských výšok, zrážok a teplôt, s rozličnými druhmi pôd, ako aj odlišnými typmi pôvodnej flóry a fauny, vytvoril základné predpoklady pre dnes ešte stále zachovanú rozmanitosť foriem ľudového staviteľstva. V prvom rade tieto podmienky ovplyvňovali materiálovú základňu ľudovej stavebnej kultúry rozdeľujúcu ľudové stavby na našom území do dvoch základných skupín: stavby z hliny a drevené. V oboch skupinách sa dominantne uplatňoval princíp využívania najdostupnejších zdrojov a surovín, ktorými boli v našich podmienkach kameň, neskôr nepálená tehla. Drevo pretrvalo do polovice 18. storočia. Vďaka rozsahu lesných porastov prevládalo budovanie drevených domov na území Slovenska v oveľa väčšom rozsahu než sa zachovalo do začiatku 21. storočia. Drevené konštrukcie sa používali v celej severnej oblasti Slovenska a ich využívanie siahalo až do okrajových pásiem nížin. V rovinách prevládali najmä hlinené domy rôznych konštrukcií. V 20. storočí premenlivá hranica medzi hlineným, respektíve neskôr kamenným murovaným domom a dreveným domom prechádzala naším územím viac-menej vodorovne približne nad stredným Považím a Pohroním ponad stredný Spiš a dolný Šariš.
Celkový vonkajší výraz stavieb sa líšil aj pri samotných drevených stavbách. Vplývala naň najmä tá skutočnosť, či základný stavebný materiál pochádzal z listnatých alebo ihličnatých stromov. Listnaté stromy boli využívané v nižšie položených oblastiach (Šariš, Gemer, Novohrad, Hont, Tekov). Nerovné steny budované z hrboľatých a krivých kmeňov listnatých stromov vyrovnávali vymazávaním z vonkajšej aj z vnútornej strany hlinou a natierali najčastejšie na bielo vápnom. Na prvý pohľad sa v murovaných stavbách (pod hlineným povrchom) ukrýval pôvodný drevený materiál stien. Naproti tomu konštrukcie z rovných ihličnatých stromov nebolo potrebné dodatočne vyrovnávať a stavby z nich si zachovávali charakteristický drevený zrubový vzhľad.
Podobne aj pri použití tradičnej krytiny siahali naši predkovia po najjednoduchšie dostupných zdrojoch. V severných oblastiach to bol drevený šindeľ rôznych dĺžok mäkko modelujúci strešný plášť, v južných zas vytvárala ilúziu mohutných striech rôznym spôsobom ukladaná hrubá vrstva slamy alebo tŕstia.
Protipožiarna legislatíva ovplyvnila ľudové staviteľstvo na dlhé roky
Pri posudzovaní ľudového prejavu pri stavbách však treba brať na zreteľ skutočnosť, že výstavbu ľudových, najmä drevených stavieb mnohokrát podliehajúcich požiarom, regulovala od 2. polovice 18. storočia vrchnosť v duchu ohňových patentov.
V porovnaní s ostatnými európskymi krajinami zaostával na Slovensku (ale aj v Čechách) vývoj mestských drevostavieb v dôsledku neschopnosti riešiť problémy požiarnej bezpečnosti a následných tzv. ohňových dekrétov, ktoré obmedzovali alebo priamo zakazovali drevostavby v mestách. Boli vydané za panovania Márie Terézie a Jozefa II. Obsahovali stavebné príkazy a zákazy spojené s ochranou pred ohňom (príkaz stavať murované budovy, zákaz stavať drevené komíny, príkaz dodržiavať určité vzdialenostné medzery medzi domami, nariadenie situovať stodoly, kováčske budovy v bezpečnej vzdialenosti od domov). Požiarny poriadok bol často opakovaný. Anály prezrádzajú, že 15. 2. 1816 bol vyhlásený dvorský dekrét, ktorý obnovoval zákaz stavať domy z dreva. Dekrét z 30. 3. 1816 uvádza, že zákaz stavať z dreva sa vzťahuje tiež na vedľajšie hospodárske budovy a na ploty. Na stavbách visel pod strechou pre prípad požiaru hák nasadený na dlhom bidle, rebrík a plátenné vedrá.
Reštriktívny prístup vyvrcholil Stavebnými poriadkami z rokov 1864 a 1886. Druhý Stavebný poriadok platil 60 rokov, až do roku 1946 a zriaďovanie rôznych typov drevostavieb a dreveníc bolo v mnohých mestách až na zvláštne výnimky zakázané. Na tieto zákazy naviazal povojnový štátny program „Úspory a náhrada dreva v stavebníctve“ v polovici 20. storočia, ktorý v rámci koncepcie rozvoja prefabrikovaných betónových systémov vytlačili drevostavby nielen z oblasti realizácie, ale aj z odborného vzdelávania a výskumu. Z toho jasne vyplýva, prečo boli drevostavby (drevenice) situované skôr na dedinách. Preto v súvislosti s históriou drevostavieb na Slovensku je možné zamerať sa len na charakteristiku ľudovej architektúry na vidieku. Stavba drevených domov v mestách bola zakázaná.
Dispozičné riešenie vidieckych sídiel
Významnou zložkou celkového obrazu vidieckych sídiel tvorí aj dispozičné riešenie a funkčné členenie základných skladobných prvkov roľníckych a remeselníckych usadlostí. Ich ťažiskovú zložku tvoril roľnícky dvor, ktorý musel poskytovať rodine priestor nielen na bývanie, ale i na vykonávanie najrozličnejších hospodárskych činností. Prirodzenou nevyhnutnosťou života na slovenskom vidieku bola sebestačnosť a samozásobovanie rodiny. Historickým vývojom a sociálnymi podmienkami podmienené postupné rozdrobovanie pozemkov výrazne ovplyvňovalo základný charakter zástavby celého sídla i jednotlivých parciel.
Z hľadiska pôdorysného usporiadania sídla prevládal ulicový typ zástavby v rôznych kombináciách a variáciách, charakteristický aditívne radenými domami vedľa seba a zväčša štítovou fasádou zoradenými na uličnej čiare. Domy stavané podľa osvedčenej schémy vytvárali domoradia, ktoré sledovali líniu cesty, ulice, potoka, lesných a pôdnych parciel. V horskom teréne sa zástavba prispôsobovala terénnej situácii a zomknutejšiu ulicovú zástavbu nahrádzala voľnejšia reťazová, aby vytvorila menšie zhluky stavieb navzájom od seba nepravidelne vzdialených.
Urbanistické dominanty v zástavbe
Urbanistickú dominantu v zástavbe vytváral zvyčajne kostol, niekedy oplotený, často situovaný v centre zástavby, kde na prírodnej vyvýšenine označoval prirodzené centrum sídla, prípadne sa vypínal uprostred námestia. Niekedy bol situovaný mimo zástavby vo svahu alebo na osamelej vyvýšenine. Druhou, i keď vertikálne menej vyčnievajúcou dominantou zástavby bývalo zemepanské sídlo, spočiatku hrádok, neskôr kaštieľ alebo kúria s hospodárskym zázemí a parkom. V niektorých oblastiach sa vyskytovalo viacero kaštieľov a kúrií situovaných bezprostredne vedľa seba alebo rôzne umiestnených v zástavbe. K panskému sídlu patril neodmysliteľný park, záhrada a často rozložité hospodárske staviská. Na stavebné typy a na konštrukčné a technologické princípy vplývali aj iné faktory. Patrili k nim napríklad viaceré vlny kolonizácie a cudzie etniká, ktoré prinášali so sebou nové prvky dispozičných a konštrukčných riešení. Základnou požiadavkou pri ich preberaní však bola účelovosť osadenia na pozemok a dostupnosť materiálu. Dodnes sú jednotlivé regióny Slovenska charakteristické typickým výrazom zástavby dedín.
Zásadné premeny dedín sa začali diať v priebehu 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia, kedy drevodomy postupne nahradzovali murované domy. Rozsah premien bol závislý solventnosťou obyvateľov konkrétneho regiónu. V 50. – 60. rokoch začali na okrajoch, ale aj vo vnútri vidieckych sídiel vyrastať nové, podstatne rozľahlejšie domy v tvare kocky, ktoré ponechali nášmu vidieku predsa len ucelený a aj celkom príjemný výraz. Zásadná a rozsiahla zmena prišla v 70. – 80. rokoch, kedy z nášho vidieka zmizlo obrovské množstvo starších (pôvodných) stavieb, ktoré boli nahradené architektonicky aj technicky málo hodnotným stavbami socialistickej spoločenskej vybavenosti. Pribúdali svojpomocne postavené budovy, ktoré len málo rešpektovali historické vývojové línie architektúry obcí. A to aj napriek tomu (alebo možno práve preto), že ich projekty často pochádzali z vypracovaných katalógov rodinných domov (vypracovaných architektmi). Dobre myslený zámer napokon vyústil v rozsiahle rozbitie pôvodného vzhľadného výrazu slovenského vidieka.
Pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry
Posledná štvrtina 20. storočia súvisí so systematickou a cieľavedomou snahou o ochranu najhodnotnejších súborov ľudovej architektúry – formou pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry. Slovenská vláda postupne vyhlasovala pamiatkové rezervácie v desiatich obciach: Čičmany, Podbiel, Ružomberok – Vlkolínec, Ždiar (v roku 1977), Osturňa, Špania Dolina (1979), Sebechleby – Stará Hora, Veľké Leváre (1981), Brhlovce (1983), Plavecký Peter (1990). Pamiatkové rezervácie predstavujú viaceré – i keď nie všetky – charakteristické oblasti našej ľudovej architektúry.
Popri pamiatkových rezerváciách sa medzi pamiatkovo chránené územia zaraďujú aj pamiatkové zóny vyhlasované od roku 1989. Medzi bezmála 90 pamiatkových zón patrí aj 30 pamiatkových zón vidieckeho typy zväčša situovaných v oblasti stredného Slovenska. V týchto obciach je však už menej kompaktne zachovaný typ zástavby a ľudové domy vyhlásené za národné kultúrne pamiatky sa v nich nachádzajú vo výrazne menšom počte ako v pamiatkových rezerváciách.
Vybrané state sú čiastkovým výsledkom riešenia grantových úloh: VEGA MŠ SR č. 1/0010/17 a APVV-14-0506.
Autori: Doc. Ing. Mariana Sedliačiková, PhD.
Ing. Mária Moresová
Drevárska fakulta TU vo Zvolene
Kontakt: sedliacikova@tuzvo.sk
xmoresova@tuzvo.sk
